Chvála Boha

Čo je to chvála Boha? Je to oslava BOHA. Každý z nás už asi zažil oslavu…

Oslava je radosťou zo stretnutia s tým, ktorý nás pozval. Mal som to šťastie, že pochádzam z rodiny, kde boli oslavy naozaj radostné – radostné stretnutia, spievanie, rozhovory… Väčšina z rodiny naozaj spievala s radosťou a hlavne s radosťou zo srdca. Každý sa snažil začať alebo navrhnúť svoju obľúbenú pieseň, ktorou chcel potešiť nielen seba ale aj ostatných.

Doležité bolo aj to, aby zaspievali pieseň, do ktorej sa môžu naozaj všetci s radosťou pripojiť, pieseň, ktorá by ich strhla, vyburcovala a kde si môžu zaspievať aj viachlasne. V mnohých piesňach viacerí pookriali na duchu a všetkých tešila táto spontánna atmosféra plná radosti zo srdca.

Toto je pre mňa taký predobraz modlitby chvál. Teším sa, že som pozvaný k rodine, kde tým, kto pozýva, je sám Otec – môj BOH. On ma pozýva, pretože som jeho syn. On si ma utvoril v lone mojej matky, moje meno si vryl do dlane, nie som len nejaký vzdialený príbuzný, ktorý je pre Boha neznámy – som riadnym synom, nie nejakým menejcenným. Dal za mňa svojho Syna a v ňom dáva kus seba samého, pretože ma pozná a vie, že ho potrebujem. Zaplatil svojou vlastnou krvou – tak som mu vzácny. Zaplatil svojim vlastným telom, dal za mňa svoje srdce. Z  tohto srdca pochádza všetka láska, z tohto Otcovho srdca vyviera pre mňa prameň lásky, ktorý ma oživuje. Každá jedna bunka organizmu je živená srdcom – skrze krv a do každej bunky organizmu sa prenášajú oživujúce údery srdca, ktoré je zdrojom života. Každý úd tela potrebuje oživovanie srdcom (Otec) skrze krv (Syn) a živiny (Duch Svätý) – inak odumiera. Od obety na kríži s ním môžem byť jedno srdce. Som s ním jedným organizmom – rodinou – jeho synom.

Viem, že Jemu som vďačný za všetko, ale v danej chvíli, ktorú prežívam, neviem ani za čo ďakovať a často neviem ani za čo prosiť. Tak ako často nevieme ani s našimi blízkymi, čo im priniesť ako dar – možné je priniesť hocičo, ale najviac vždy poteší naša prítomnosť. Už každý z našich blízkych pozná, keď sme niekde naozaj prítomný zo srdca. Myslíme, že náš Boh to nevie? Hneď takisto rozpoznáme, keď je niekto niekde len z povinnosti, ale svojou prítomnosťou nás skôr ignoruje. Ignorovaním dávame jasne najavo, že naše srdce má iný poklad, ktorému patrí. Aj písmo sväté hovorí:
Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).

Keď je mojím pokladom moja rodina – Otec, Syn, Duch Svätý – tam je potom aj moje srdce. Tam už potom nie sú podstatné ani moje dary, ako vďaky alebo moje prosby, ale podstatou sa stáva spontánna radosť v prítomnosti rodiny. Tak, ako deti pri stretnutí s milujúcim rodičom – najdôležitejšie je vzájomné objatie a blízkosť sŕdc. Sv. sestra Faustína vo svojom Denníčku píše: „Viem len to, že milujem a som milovaná. To mi stačí“ (Den. 1828).

V tomto objatí milujúcich sŕdc spievam piesne, alebo hovorím spontánne modlitby, kde som prežil niečo nezabudnuteľné a snažím sa potešiť touto spontánnou radosťou aj moju rodinu Otca, Syna, Ducha Svätého niečim, z čoho majú radosť aj ONI. Táto radosť sa prejavuje tak v nás, ako aj v Bohu. Tep tohto živého organizmu stúpne a Boh nás prekvapuje prenikaním jeho milosti a darov do nás, až do zjednotenia s ním. Aj vo Sv. písme máme:
Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. (Jn 14, 23)

Zachovávať jeho slovo znamená otvoriť svoje srdce pre Slovo, ktorým sa oslavuje Boh sám. Ježiš ustavične oslavoval Otca. Hoci naše chvály nič nepridávajú k samej veľkosti Boha, ale zjednotenie našich sŕdc v chvále a v oslave s milosrdným srdcom Boha presahuje každé naše chápanie. Ježiš hovorí sv. sestre Faustíne v jej Denníčku:
Moje milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí žiaden rozum, ľudský ani anjelský. Všetko, čo jestvuje, vyšlo zvnútra môjho milosrdenstva (Den. 699).

Takáto chvála zjednoteného srdca potom skutočne oslobodzuje, ako máme v písme:
O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. Zrazu nastalo veľké zemetrasenie, až sa pohli základy žalára. Hneď sa otvorili všetky dvere a všetkým sa uvoľnili putá. Keď sa strážca väzenia prebudil a videl dvere väzenia otvorené, vytasil meč a chcel sa zabiť, lebo si myslel, že väzni ušli. Ale Pavol skríkol veľkým hlasom: „Neubližuj si, lebo sme tu všetci!“ Vypýtal si svetlo, vbehol dnu a s chvením padol pred Pavla a Sílasa. Vyviedol ich von a vravel: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Oni povedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ A zvestovali Pánovo slovo jemu aj všetkým, čo boli v jeho dome. V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril Bohu (Sk 16, 25 – 34).

Čítame, že sa triasla zem a pohli sa základy žalára, otvorili sa putá, boli vyslobodení Pavol a Sílas, ale to nebol koniec, takisto boli oslobodení aj väzni čo počúvali, ale čítame že ani to nebol koniec, bol oslobodený aj strážca väzenia i jeho dom. Celý jeho dom uveril a začal slúžiť. Až tak ďaleko siahala táto oslava Boha. Boh sa skutočne nepredvídateľne oslávil. Ale toto je už ovocím chvály.

Vráťme sa ale k podstate chvály – Srdce zjednotené s Bohom – toto je podstatou chvály. Vieme, že Boh je Láska a zjednotiť sa s ním znamená milovať. Keď sa mladí do seba zaľúbia, sú to najskôr rozhovory, chodenie spolu a pokračuje to zamilovaným tancom s milovanou osobou. Naše stretanie s Bohom musí takisto prejsť zo záujmu (On má stále záujem), k načúvaniu jeden druhého (Boh nám neustále načúva) až k zamilovanému tancu. Týmto zamilovaným tancom sú naše chvály – niekedy ako rýchly tanec srdca (burácajúcich chvál), inokedy ako pomalý slaďák – úplne jemnej alebo až tichej, nežnej chvály. Toto by mala byť naša chvála, vždy spontánna, nová radosť v stretnutí s Bohom. Ak ste mali možnosť vidieť film Biblia pokračuje, je tam úžasný tanec Ducha Svätého, ktorý zostúpil v ohni na apoštolov a tieto jazyky (plamienky) tam úžasne radostne tancujú tancom lásky Boha k nám a navzájom medzi nami. Odporúčam pozrieť – pretože je to úžasný tanec Srdca lásky – Ducha Svätého. Link už medzi časom nefunguje, inak by som ho pripojil.

Toto je naše zamilované chodenie s Bohom. Neskôr možno budeme túžiť tento náš vzťah spečatiť ako manželia a urobíme rozhodnutie odovzdania sa Bohu (napr. Seminár obnovy v DS, zasvätenie sa Bohu, Boha urobíme Pánom svojho života…). Áno, Boh chce prebývať v nás natrvalo, chce si urobiť príbytok v našom srdci. Mnohí si však potom začneme namýšľať, že my sme už za vodou, že žijeme s Bohom. Ale takisto ako v manželstve a v rodine, všetko len začína uzatvorením manželstva. Znovu si potrebujeme vyhradiť čas jeden pre druhého, znovu sa musíme učiť dávať sa jeden druhému, prejavovať pozornosť, lásku. Boh má pre nás stále plnosť svojho času, svojej lásky, kedykoľvek po ňom túžime. My sme tí, ktorí sa musíme učiť v tomto vzťahu milovať – musíme sa učiť tomuto radostnému zamilovanému tancu sŕdc, aj popri práci a povinnostiach. Boh nás bude v tejto odovzdanosti viesť ako dokonalý tanečník, až do miery úplného zjednotenia s jeho srdcom – SRDCOM LÁSKY, kde chváliť Boha a slúžiť iným znamená jedno spoločné – milovať. Potom už pre nás bude podstatná len táto Láska, nech by sa v našom živote dialo čokoľvek, budeme si istí touto láskou. Tak, ako v manželskom sľube – „že jej budeš verným manželom a že ju nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života“ – kde Boh je vždy verný, len aby sme my túžili byť vernými, aj keď prídu skúšky a ťažkosti, aby sme vytrvali žiť zasvätení tejto Láske, ktorá posväcuje a premieňa nás a aj naše okolie.

Tejto spontánnej chvále sa najlepšie naučíme od detí. Aj naše deti, keď doma chválime Boha, radostne tancujú – sú také úžasne spontánne, niekedy sa neprestajne točia, inokedy hore-dolu nestále mávajú rukami, inokedy do toho vykrikujú, smejú sa, hlasne spievajú – v úplnej slobode. Je to škola chvál. Aj písmo nám dáva takéto príklady:
Dávid a celý Izrael tancovali z celej sily pred Pánom pri piesňach (za sprievodu) citár, hárf, bubienkov, zvončekov a cimbalov (2 Sam 6, 5).

Keď Pánova archa došla do Dávidovho mesta, Šaulova dcéra Michol pozerala von oknom; a keď videla kráľa Dávida poskakovať a tancovať pred Pánom, opovrhla ním v srdci (2 Sam 6, 16).

Trubači a speváci boli takí jednotní, že bolo počuť (len) jeden hlas chvály a oslavy Pána. A keď sa vzniesol hlas trúb, cimbalov a hudobných nástrojov a keď oslavovali Pána: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné,“ Pánov dom naplnil oblak, takže sa kňazi pre oblak nemohli postaviť do služby, lebo Boží dom naplnila Pánova sláva (2 Krn 5, 13 – 14).

Takže nebojme sa Boha oslavovať spevom, hudbou, citarou, bubnom, tancom, pohybom, aby sme boli skutočne spontánne radostní s otvoreným, zjednoteným srdcom, aby sme vo všetkom, čokoľvek robíme, vzdávali Bohu chválu a slávu.
Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu (1 Kor 10, 31).

Martin a Andrea Pilkoví

Drobné gestá lásky, citlivosti a záujmu dávajú pocítiť, že Pán je s nami: takto sa otvára brána milosrdenstva.
pápež František

Menu Title