Neveriaci Tomáš

Všetci veľmi dobre z Písma poznáme apoštola Tomáša, ktorý sa nám spája hlavne s udalosťou vzkriesenia ako „neveriaci Tomáš“. Pre tých, ktorým nie je táto udalosť známa ponúkame tento úryvok:

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene (Jn 20, 24-31).

Mnohí z nás sme súdili Tomáša za to, že potom, čo spoznal Ježiša, čo všetko s ním prežil, videl mnohé zázraky a uzdravenia, počul predpovede o vzkriesení, ako nemohol uveriť. V knihe súkromných zjavení Márie Valtorty, ktoré jej odhalil sám Ježiš: „Evanjelium, ako mi bolo odhalené“ opisuje Tomáša, ako človeka veselého ducha, ktorý rozveseľoval aj ostatných, vždy pozitívneho, horlivého, hlboko milujúceho Ježišovu matku Máriu, poslušného a oddaného. Po tomto zistení sa ešte viac môžeme pýtať na Tomášove pochybnosti po svedectvách o vzkriesení zdieľané apoštolmi, ženami a učeníkmi. Aká bola v skutočnosti Tomášova viera? Môžeme hovoriť o Tomášovi ako o neveriacom? Ježiš ho naozaj nazýva neveriacim, ale môžeme sa pozrieť na Tomáša aj z inej perspektívy a nazvať ho hovorcom pochybujúcich všetkých čias. Určite jeho myseľ bola po týchto otrasoch viery pripútaná viac k pôvodnej prirodzenej realite, takisto ako myseľ dnešného človeka.

Aj keď apoštoli často zažívali nadprirodzené udalosti a uzdravenia, napriek tomu ich vždy Ježiš vrátil do reality života aj s jeho prirodzenými potrebami. Často apoštolov posiela nakupovať jedlo, prikazuje im starať sa o núdznych, chorých, chudobných, rozdávajú almužnu, organizujú vyučovanie, zabezpečujú prepravu loďkami, pripravujú slávenia sviatkov, lovia, čistia a pečú ryby, oberajú ovocie a olivy, trhajú klásky, ženy pečú chlieb, zbierajú drevo na prípravu jedál, očisťujú sa telesne, ale čistia aj svoje odevy a starajú sa o všetky ostatné ľudské potreby.

Aj v najhlbšej viere nás Ježiš nikdy neodtrháva od reality našej ľudskej prirodzenosti. Vždy nás však pomaly formuje, učí a vychováva aj k novej prirodzenosti ducha. Neustále má na pamäti našu prirodzenosť, naše obmedzenia a vždy aj pri zjavení svojho nového osláveného vzkrieseného tela, im dáva prirodzené dôkazy o sebe, že nie je len duchom, len ich predstavou. Ponúka im dotyk tohto svojho tela, zaháňa obavy a strach z toho, že prichádza bez fyzických obmedzení časovými (zjavuje sa na viacerých miestach v tom istom čase) a materiálnymi prekážkami (dvere, múry). Ich pochybnosti strháva aj svojou žiadosťou o jedlo. Vzkriesený Ježiš jedol prirodzené jedlo človeka – chlieb a ryby, aby apoštolom dokázal, že je tiež aj tým istým človekom. Ježiš znovu kriesi k životu otrasenú vieru apoštolov. Je to viera v milosrdenstvo bez odsúdenia, bez výčitiek, bez odstupu. Znovu im vlieva radosť milosrdného Boha. Boha, ktorý ich objíma a napĺňa novou nádejou, plnou dôvery a lásky.

Aj naša viera je veľakrát otrasená krížom, ktorý nás pokoril, ponížil a premohol. Cítime sa nepochopení, osamotení a bez nádeje. Vzkriesený Ježiš prichádza aj ku nám. Ponúka nám svoj pokoj, berie z nás obavy a strach. Vstupuje aj do mojej reality života a ponúka mi možnosť dotknúť sa na Ňom mojich rán. Moje rany sú Jeho ranami, pretože On zobral môj kríž aj s mojimi ranami na Seba. Teraz mám aj ja šancu zakúsiť, že je reálny nielen duchom, ale Boh s reálnym telom (Eucharistia), ktoré berie na seba mojou prirodzenosť– keď ho prijmem ako Boha a nechám sa aj ja naplniť Jeho prirodzenosťou, keď ho skutočne reálne prijímam v Eucharistii. Pri tomto akte nehy, prijatia a zjednotenia mi Ježiš ukazuje, že je mojím Bohom, ktorý ma neustále zahŕňa svojou láskou, ktorá zapaľuje aj moje srdce týmto novým životom ducha. Potom sa môžem znovu v láske pozrieť aj na svoje rany, ktoré mi Boh túži ukázať ako oslávené rany, v ktorých sa On oslávi aj v mojom reálnom živote. Tieto rany sú ozdobou vzkriesenia, ozdobou lásky Boha v mojej novej identite.

Pápež František nám ukazuje nový pohľad na neveriaceho Tomáša, ktorým býva občas každý z nás. Vždy sme si doteraz mysleli, že Tomáš je tým zatvrdilým neveriacim realistom, ktorý nedokáže uveriť tomu, čo Kristus predpovedal o svojom vzkriesení. Možno sa Tomáš naozaj stal hovorcom všetkých nás, ktorí síce veria vo vzkriesenie Boha – Ježiša Krista, ale uveriť vo vzkriesenie jeho ľudskej prirodzenosti Človeka – Ježiša Krista v tele je možno ťažko pochopiteľné tak pre apoštolov ako aj pre nás. Ale Ježiš nám sám ponúka, aby sme sa mohli dotýkať jeho človečenstva, jeho rán a presvedčili sa o viere v neho ako v BOHOČLOVEKA svojím vlastným dotykom týchto rán na oslávenom a vzkriesenom tele. Pápež nám hovorí, že taká viera, ktorá sa nechce dotýkať rán je často iba ideou – alebo ideológiou. Každý z nás, ktorí sme zjednotení s Kristom, sme pozvaní aj do skutočnej ľudskej reality – ku službe, k ohlasovaniu radostnej zvesti, k pripodobneniu sa svojmu majstrovi v obidvoch realitách božsko-ľudskej. On nás pozýva dotknúť sa týchto skutočných rán, reálnou službou:

ako milosrdný samaritán,

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: »Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať (Lk 10,33-35).«

ako milosrdný otec,

I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa (Lk 15,20-24).

ako dobrý pastier

Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých (Mt 18,12-14).

Vo všetkých týchto podobenstvách je podstatou milosrdná láska, ktorá hľadá a nachádza, ktorá sa znižuje a dvíha, ktorá sa dotýka a ošetruje, ktorá sa stará a dáva Milosrdenstvo. Aj my sme pozvaní preukazovať milosrdenstvo, aby sa tieto naše rany a rany našich blízkych po stretnutí s milosrdným Bohom mohli stať takýmito oslávenými ranami.

Ježiš nás znovu vracia do reality našej prirodzenosti a ukazuje aj nám potreby milosrdenstva v našom prirodzenom prostredí. Jednoduché malé gestá a skutky môžu priniesť uzdravenia veľkých rán a premeniť tieto rany na oslávené, v ktorých každý spozná živého Boha a uverí a vyzná ako Tomáš: „Pán môj a Boh môj“.

Naberme odvahu byť nielen duchovnými kresťanmi, ale aj praktickými.

Martin a Andrea Pilkoví

Najdôležitejšia hodina je tá prítomná.
Najdôležitejším človekom je vždy ten, ktorý stojí predo mnou.
Najnevyhnutnejším dielom je vždy láska.
Johannes Eckhart

Menu Title